Môže sa kresťan radovať ako píše biblia, keď nevie či bude spasený?

Pavol napísal Filipskému zboru toto:

Radujte sa v Pánovi vždy! Opakujem: radujte sa! Flp 4:4

Radujme sa? Ale veď nevieme či budeme spasení, ako sa máme radovať? Nevieme ako skončí náš život, či budeme pred Bohom dostatočne dobrí a spravodliví – o čom to Pavol píše? On nevidí našu neistotu?

Veď hrešíme každý deň, konáme skutky proti Bohu, sme zlí v mnohých situáciách, sme tvrdí, neoblomní, zaťatí, spadneme do rozkoší tohto sveta, milujeme svet. Veď teraz ide finále ligy majstrov, Wimbledon, US Open, Slovan postúpil do hlavnej súťaže ligy majstrov. Keď to budeme sledovať, pôjdeme zo svetom a budeme milovať svet a nie Boha. To nemôžeme, napriek tomu neustále upadáme v hriechoch proti Bohu, najmä v hriechu – miluj Boha a nemiluj modly sveta – módu, šport, TV, internet atď.

Existuje človek, ktorý by dodržal zákon pred svojim obrátením? Neexistuje! Existuje človek, ktorý by dodržal zákon po obrátení? Neexistuje!  Poďme do písma, aby sme sa pozreli nato, čo je to evanjelium. Peter píše:

Veď ste živým a večným slovom Božím znovuzrodení nie z porušiteľného, ale z neporušiteľného semena. Lebo všetko telo je ako tráva, všetka jeho sláva ako kvet trávy: uschla tráva, opršal kvet, ale slovo Pánovo zostáva naveky. A toto je to slovo, ktoré sa vám zvestovalo ako evanjelium. 1Pt 1:23-25

Tu jasne vidíme, že evanjelium nie je naše, nie je to nič z ľudskej strany a sily, ale je to evanjelium Božie, stvorené nie z nášho ľudského semena porušeného, lež zo semena Božského – zo Slova, ktoré nie je slovom hoci-akým, lež je slovom Božím. Je to slovo o kráľovstve Kristovom, o Jeho sláve a kráse. Pozrime sa na rozhovor Ježiša s Nikodémom, popredným židom:

Ježiš mu odpovedal: Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí znova, nemôže uzrieť kráľovstvo Božie. Nikodém Mu povedal: Ako sa človek môže narodiť, keď je starý? Nemôže predsa druhý raz vojsť do života matky a narodiť sa. Odpovedal Ježiš: Veru, veru ti hovorím: Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do kráľovstva Božieho. Jn 3:3-6

Ako sa môže niekto znovu narodiť? To je úplne prirodzená otázka na Ježišove záhadné slová a Nikodém ich aj pokladá:

Nikodém Mu povedal: Ako sa to môže stať? Jn 3:9

Ježišova odpoveď je postavená proti všetkým možným náboženským systémom, ktoré sú postavené na človeku a jeho výkonoch. Katolíci vytvorili mega systém výkonov pre spásu, pravoslávie a východná cirkev má takzvaných svätcov, ktorí konali nadľudské sebazapierania. Ale aký je rozdiel medzi nimi a buddhistami, ktorí sa rovnako zatvoria do osamotenej jaskyne, kde meditujú, často neprijímajú stravu, nepijú vodu a tak temné sily ich v tom povzbudzujú, pretože dokážu takto vydržať mnohé dni, čo je z pohľadu medicíny nemožné. Zázrak – povedia ľudia a snažia sa nasledovať ich cesty. Satan veľmi dobre vie, ako strhnúť celé davy na svoju stranu. Ale Ježiš hovorí, že nové narodenie nie je v moci človeka, nie je to o človeku a jeho výkonoch a skutkoch, ale je to o Bohu. Preto Nikodémovi odpovedá:

A ako Mojžiš povýšil hada na púšti, tak musí byť povýšený aj Syn človeka, aby každý veriaci mal v Ňom večný život. Jn 3:14-15

V Kristovi musí mať človek večný život, nie sám v sebe, vo svojom náboženstve, vo svojej ľudsky prispôsobenej cirkvi. Keď Izraeliti hynuli od hadov, Mojžiš sa modlil za nich a Boh mu povedal, aby vyrobil medeného hada a postavil na vysokú tyč. Každý kto by sa pozrel na tohto hada, bol od hadieho jedu v momente uzdravený a žil ďalej – nezomrel. Ježiš hovorí o sebe to isté – On raz bude rovnako ako ten uzdravujúci had vyvýšený od zeme, na dreve kríža a kto s vierou na Neho pozrie, bude spasený – nič viac. Vidíte tam niekde nejaké ľudské zásluhy a skutky? Vidíte niekde ľudské výkony pre tom, ako židia zomierali od hadov a len pohľad viery ich zachránil? Ešte raz si pozrite túto pasáž:

Aby každý veriaci mal v Ňom večný život.

Ale to nie je všetko, čo Ježiš povedal Nikodémovi. On pokračuje najznámejším veršom biblie ktorý znie:

Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho. Jn 3:16

Opäť tu nie je ani len náznak po niečom ľudskom, po nejakom ľudskom výkone – celé to je o Ježišovi a Jeho obeti. Boh miloval svet a svetu dal Ježiša, aby každý, kto v Neho verí, mal život večný. Jediným spojením záchrany človeka s Bohom je viera a nič viac. Nie viera a skutky, nie viera a ľudské výkony. Viera je dar, je zdarma, je to dar nezaslúžený. Nie je tu iná podmienka ako viera, nie je tu iná podmienka pre spasenie okrem viery. Nie je tu napísané, že človek musí vykonať to či ono, dokonca že sa má dať pokrstiť, že má chodiť do cirkvi alebo zboru, že má prijať sviatosti, že sa má modliť také a onaké modlitby. Viera je základným kameňom spasenia, je to uholný kameň, bez ktorého je všetko ostatné márne. Zároveň je viera zodpovednosť, ľudský život dostáva inú kvalitu.

Toto je začiatok radosti kresťana, že vie, že má večný život, ktorý nie je v ňom, v jeho živote a práci, ale len a v Bohu. To je opak náboženstva, ktoré vyžaduje od človeka skutky. Všetky náboženstvá sveta sú rovnaké – vyžadujú od človeka zásluhy. Kresťanstvo, pravé kresťanstvo je odlišné od náboženstiev – vrátane pravoslávnych, katolíckych a im podobných náboženstiev –  pretože všetky skutky sú ukryté v Bohu. Pozrime sa ďalej:

V tom sa prejavila Božia láska k nám, že svojho jednorodeného Syna poslal Boh na svet, aby sme žili skrze Neho. V tom je láska, že nie my sme milovali Boha, ale že On miloval nás a poslal svojho Syna ako obeť zmierenia za naše hriechy. 1Jn 4:9-10

My ľudia sme nemohli nijako spásu dosiahnuť, žiadnymi našimi výkonmi. Každý človek je pred obrátením nepriateľom Boha, duchovné veci sú pre neho bláznovstvom, spása skrze kríž je jedným na smiech, iným na posmech, ďalším na pohoršenie.

My však kážeme ukrižovaného Krista – Židom síce pohoršenie, pohanom bláznovstvo, ale povolaným, aj Židom aj Grékom Krista, Božiu moc a Božiu múdrosť. 1Kor 1:24

Naša spása teda nespočíva na nás, ale na Bohu a len výhradne na ňom. My sme Boha nemilovali, boli sme nepriatelia Boha, ale On miloval nás a vydal svojho Syna za nás ešte v čase, keď sme Bohom opovrhovali.

Evanjelium je evanjelium milosti Boha. To nie je tak, že človek má nárok, že človek si zaslúži, že Boh sa pozrie na človeka a povie – tento je hodný milosti. Veď Pavol v liste Rimanom hovorí, že všetci ľudia sú na tom rovnako – vrah rovnako ako na oko poctivý robotník. Všetci ľudia zhrešili a všetci sú pod pokrievkou odsúdenia do poslednej nohy. Preto je evanjelium z milosti, kde Boh udeľuje milosť nie na základe skutkov, ale tak ako sám chce. Človek sa teda nemôže chváliť, nemôže hovoriť o svojej dobrote a zásluhách, nemôže povedať, že sa stal veriacim preto, lebo Boh videl v ňom veľa dobrého – práve naopak. Boh vidí do srdca človeka, v ktorom sú len zlé a sebecké veci, myšlienky a skutky, zamerané na seba a nie na Boha. Preto celá spása je z milosti, ako píše Pavol:

A keď z milosti, tak nie zo skutkov, ináč by milosť nebola milosťou. Rim 11:6

Milosť vylučuje skutky. Ak prejdeme všetkými týmito základnými bodmi spasenia, uvedomíme si z milosti Božej, že celá spása je v Bohu a v Jeho Synovi prostredníctvom viery, že celá spása je mimo nás, mimo naše skutky a zásluhy. Celá spása je postavená na pleciach Hospodina, nie na pleciach našich, pretože by nás tiaž hriechov a skutkov nášho života úplne zavalila a prestali by sme kráčať. Ježiš predsa hovorí:

Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som krotký a pokorný v srdci, a nájdete si odpočinutie duše; lebo moje jarmo je lahodné a moje bremeno ľahké! Mt 11:29-30

Nielen starosti máme položiť na ramená Boha, ale hlavne spásu. My nie sme schopní kráčať vo vlastnom spasení ani len jeden deň. Ani ten najväčší kresťan v histórii, by nebol spasený svojimi skutkami a svojou mocou. Ale každý kresťan bol spasený mocou Krista a Jeho zástupnosťou za nás neschopných.

V tom je tá radosť, o ktorej píše Pavol. Sme spasení preto, lebo sme uverili. Keď sme uverili a vieme že nás Boh k sebe skrze vieru povolal, akoby sme sa nemali radovať a Bohu plne dôverovať? Ako by sme mali mať pochybnosti a strach, ako to skončí s našim životom, keď sme uverili, že Ježiš zomrel za nás, pre naše hriechy a prestúpenia, kde vylial svoju krv a vstal z mŕtvych. Viera dáva živou nielen zmysel, ona nám berie veľké strachy – strach zo smrti a druhý veľký strach – strach o svoju večnosť. Ak nás netlačia tieto dva veľké strachy, ak vieme, že Boh je garantom a zárukou našej spásy, čo nám iné zostáva, iba ak sa radovať.

Ale beda, ak spásu položíme na seba, na svoje skutky, svoje zásluhy, svoje výkony, svoje náboženstvo. Koľkí ľudia sa neustále naháňajú za sviatostným systémom, spoveďami, liturgiami, trápia sa či sú v milosti posväcujúcej, či sú dobrí pre Boha, či môžu pristupovať k prijímaniu. Toto je náboženstvo, toto je katolicizmus, buddhizmus, moslimstvo. Toto je presný opak toho, čo Boh pre človeka urobil, kde všetky skutky a zásluhy sú položené na pleciach Hospodina. Taký človek môže do poslednej sekundy života zúfať – mám alebo nemám spásu?

Viera v Krista je totiž pre človeka dosť ťažká – musí sa vzdať seba, v prospech Boha. Musí sa vzdať svojich skutkov, v prospech skutkov Boha. A to pre na seba zameraného hriešneho človeka – Adama – ktorý sa chváli svojim egom, je prenáramne ťažké. Preto človek tak ťažko prijíma spasenie zdarma…